Píše Peter Zajac

Článok, pôvodne publikovaný v najnovšom vydaní časopisu .týždeň zverejňujeme so súhlasom šéfredaktora.

Bol to nevídaný rozkmit emócií. Prvý zážitok: od pocitu víťazstva po voľbách v júni 2010 k šoku, keď nám Béla Bugár vzápätí oznámil, že ako strana pre neho neexistujeme. Potom každodenná spoločná práca. Posledný zážitok: sedíme s Ondrejom Dostálom v straníckej kancelárii u Bélu Bugára a Lászlóa Solymosa, dozvedáme sa, čo sme vedeli – že s MOSTOM-HÍDOM do predčasných volieb nepôjdeme.

Pokojná atmosféra, možno aj štipka ľútosti. Hovoríme spoločne, že to bola okrem eurovalu dobrá spolupráca. Ešte v ten istý deň čítam odkaz cez médiá, že síce MOST-HÍD v mnohých otázkach našiel s OKS spoločnú reč, ale nemôže súhlasiť s vyhranenými postojmi OKS, ktoré bránili prijímať zdravé kompromisy v záujme dosiahnutia vyšších cieľov.  

Pýtam sa sám seba, o ktoré zdravé kompromisy malo ísť a čo mali byť tie vyššie ciele. Spomínam si na voľbu Roberta Fica za podpredsedu NR SR. Nehlasovali sme zaňho, lebo bol vyšetrovaný pre podozrenie zo straníckej korupcie. V normálnom štáte by ho to diskvalifikovalo. Bola jeho voľba zdravým kompromisom? Pripomínam si hlasovanie o generálnom prokurátorovi. Hlasovali sme proti Dobroslavovi Trnkovi, niektorí koaličníci za. To bol zdravý kompromis? Nezúčastnili sme sa na karteli politických strán, porciujúcich si fleky v štátnej správe. To bolo proti zdravému rozumu? Kriticky sme sa vyjadrovali k nečinnosti rezortu školstva pri reforme vzdelávania. Malo byť ticho okolo ničnerobenia tým správnym postupom? Boli sme proti sankciám pri používani štátneho jazyka. Bolo ich prijatie v poriadku? Bol zdravým kompromisom zákon o jazykoch menšín, neodstránenie Ficovho zákona o dvojakom občianstve, ktoré mali v programe všetky koaličné strany? Vystupovali sme proti plytvaniu verejnými financiami a chceli sme šetriť nad rámec koaličného kompromisu. Bolo to choré? Tlačili sme na zníženie odvodov zamestnancov a nechceli sme dopustiť, aby zmeny daňovoodvodového systému poškodili živnostníkov, dohodárov, ľudí v kultúre a slobodných povolaniach. Nebol toto návrh zdravého kompromisu? Podporovať domáce podnikanie, ľudí, ktorí živia sami seba, nerozširujú armádu nezamestnaných, nezaťažujú štátny rozpočet a nestrácajú pocit dôstojnosti, ktorý dáva práca? A čo vinári, kultivujúci celé regióny? Aj tých ešte postihneme?  

Nie, neboli to v koalícii zdravé kompromisy ani vyššie ciele. Bolo to kompromisníctvo z obavy pred reformami a vlastným vládnym programom. Neboli to vyššie ciele, ale nízke stranícke záujmy. Strach z Fica, zo skutočných reforiem. A utvorenie korupčného politického kartelu krížom cez celé politické spektrum. Ach, úbohá Iveta Radičová. Ach, Béla. Lebo.