Alexander Duleba: Rusíni nevymrú

Šéfuje novej platforme Okrúhleho stola Rusínov Slovenska. Je stopercentný Rusín. Problémy svojej menšiny pozná dokonale, no hovorí, že nevymrú, keďže mladí ľudia im dávajú nádej. Chce veľkú debatu o prioritách ich rozvoja a vidí priestor na spoluprácu s ďalšími menšinami. Hovorili sme so zástupcom Okrúhleho stola Rusínov Slovenska, Alexandrom Dulebom.

Začiatkom decembra vás poverili vedením novovznikajúcej platformy Okrúhleho stola Rusínov Slovenska (OSRS). Aký bol dôvod vzniku tohto zoskupenia?

Idea nie je úplne nová, má už niekoľko rokov. Jej autorom je pán Kaliňák, ktorý je predseda okresnej organizácie rusínskej obrody vo Svidníku a zároveň zastupuje rusínsku menšinu vo Výbore vlády pre národnostné menšiny. Zásadný problém v našom spoločenstve je, že rusínske hnutie je veľmi rozdrobené. Celkovo podľa oficiálnych štatistík existuje zhruba 40 organizácií, ktoré majú mimovládny charakter – občianske združenia, nadácie alebo spolky, ktoré sa hlásia tomu, že chcú rozvíjať identitu, jazyk a kultúru Rusínov a podobne. Avšak neexistuje dobrá komunikácia medzi nimi, a  často vznikajú legitímne otázky, že akú majú legitimitu tí, ktorí zastupujú rusínsku menšinu, pokiaľ nie sú výsledkom spoločnej dohody.

Na výsledkoch sčítania obyvateľstva je vidno určitý proces obrodenia. Stále viac ľudí sa hlási k svojim rusínskym koreňom. Dozrel aj čas, aby sa Rusíni dohodli na prioritách, ktoré sú dôležité pre rozvoj tejto národnostnej menšiny. Okrúhly stôl nepredstavujeme ako nový subjekt, ako novú organizáciu, ale aj ako platformu pre diskusiu a snahu dohodnúť sa, aké priority sú dôležité pre všetkých. Mňa oslovili, aby som sa podujal na moderovanie okrúhleho stola. Mám mandát na jeden rok, aby som oslovil a získal, aj keď nie všetkých, ale aspoň tú väčšinu rusínskych organizácií.

Ako vašu správu o vzniku platformy prijala slovenská väčšina, aké boli prvé reakcie zo strany slovenskej väčšiny?

   

Myslím si, že väčšinou to boli pozitívne reakcie. Boli skôr otázniky: čo to bude znamenať, ako sa bude vyvíjať, ale to nevieme dnes povedať ani my. Až výsledky práce ukážu, či sa podarí naplniť funkciu platformy. Je to začiatok nejakého procesu, ktorý odzrkadľuje fakt, že počet Rusínov v Slovenskej republike rastie.

Pochádzate z východu, zo Svidníka. Vy osobne máte rusínske korene? Prečo padlo rozhodnutie na vás?

Som stopercentný Rusín. Myslím si, že preto, lebo nie som zaangažovaný natoľko v národnostnom živote, čiže nemám nejaké partikulárne záujmy, ktoré by boli späté s jednou, druhou alebo treťou organizáciou. Aj ma poznajú všetci, zrejme to boli hlavné faktory, prečo som bol oslovený ja.

Vieme, že maďarská menšina na Slovensku v civilnej oblasti sa už niekoľko rokov úspešne združuje pod hlavičkou Okrúhleho stola Maďarov na Slovensku (OSMS). Inšpirovali ste sa nimi?

Idea okrúhle stola nebola úplne nová, niekoľko rokov sa o tom diskutovalo, takže určitá inšpirácia iste bola.

Keďže OSMS už niekoľko rokov pôsobí a funguje, my už máme skúsenosti, že slovenské médiá sa menšinovými problematikami neveľmi zaoberajú, nemajú záujem to rozoberať. Neinformovanosť väčšiny o tých problémoch, s ktorými sa zaoberá v našom prípade maďarská menšina, má také črty, že keď sa o tých problémoch nepíše, Slováci si myslia, že žiadne problémy neexistujú, a že všetko je v poriadku. A  keď sa náhodou niečo, ako dvojjazyčné tabule, či železničné priecestie sa v médiách objavia, hovoria, že to sú len požiadavky úzkej skupiny. Čo očakávate vy v tejto súvislosti od OSRS?

Čo sa týka médií, informácia o vzniknutí okrúhleho stola bola celkom slušne pokrytá. Podľa mňa dosť záleží aj na mediálnej politike. Súhlasím s vami, že slovenské médiá sa nevenujú tejto problematike do detailov, do hĺbky, nemáme diskusiu v médiách, alebo len veľmi okrajovú. Slováci potom, nerozumejú tomu, lebo informácia je slabá. Aj preto som veľmi rád, že v našom prípade nejde len o organizácie, ktoré majú záujem ísť do projektu okrúhleho stola, ale sú tam takisto podnikatelia, a úspešní podnikatelia. Prvýkrát v dejinách tejto menšiny sa stalo, že rusínski podnikatelia hovorili, že chcú investovať do rozvoja svojej menšiny.

Môžete povedať aj konkrétne mená?

Nebudem hovoriť konkrétne mená, ale máme napríklad jedného veľmi úspešného podnikateľa, ktorý sa venuje internetu a pracuje s médiami a robí aj úspešné PR kampane pre veľkých klientov. Bude aj jeho úlohou sprostredkovať témy, ktoré potrebujeme, aby o tom Slováci vedeli.

V akej forme boli doteraz Rusíni na Slovensku organizovaní?

Fungovali rôzne spolky, mimovládne organizácie. Kľúčovou organizáciou je dlhodobo Rusínska obroda, tá je najstaršia. Vznikla po tom, čo rusínska národnosť bola znovu povolená. Špecifikom našej menšiny je, že po druhej svetovej vojne bola zakázaná, hovorili, že treba odmietnuť takúto identitu, pretože ani vlastne neexistuje, a všetci sú vlastne len Ukrajinci. Kvôli zákazu sme potom boli svedkami veľkej asimilácie, resp. ľudia sa radšej hlásili k Slovákom. Bola samozrejme zakázaná gréckokatolícka cirkev, tá bola obnovená až v roku 1968.

Keď si pozriete na čísla z posledného sčítania obyvateľstva, máme na Slovensku 49 tisíc ľudí, ktorí sa hlásia k pravoslávnej cirkvi, a pritom Slováci pravoslávnymi nikdy neboli. Viac ako 200 tisíc ľudí sa hlási ku gréckokatolíckej cirkvi, ona tiež bola pôvodne pravoslávna, len priznala hierarchiu katolíckej cirkvi. 55 tisíc ľudí uviedlo, že ich materinský jazyk je rusínsky, a potom tu je číslo 33 a pol tisíca ľudí, ktorí sa aj cítia byť Rusínmi, plus tu máme 7 tisíc etnických Ukrajincov. Tieto čísla pekne ukazujú proces asimilácie. Samozrejme, nikomu nemôžeme vnucovať národnostnú identitu, ktorú nemá, ale môj odhad je, že tu žije minimálne 100 tisíc Rusínov.

Okrem asimilácie, ktorú ste spomenuli, akými najdôležitejšími problémami dnes zápasí rusínska menšina na Slovensku?

Po prvé je to problém intelektuálnej elity – Rusíni dlhodobo nemali vlastnú elitu, pretože bola totálne ukrajinozovaná. V minulom režime existovala pozitívna diskriminácia: ľudia, ktorí sa hlásili k ukrajinskej národnosti, mali ľahší prístup k vysokoškolskému vzdelaniu. Po druhej svetovej vojne boli vytvorené kľúčové inštitúcie národnostného života, tie ale boli obsadzované ukrajinskou, teda rusínskou inteligenciou s ukrajinským presvedčením. Táto však, časom sa zdá, že sa vyrieši. Máme stále viac mladých, úspešných ľudí, ktorí sa hlásia, že áno, my sme Rusíni. Hlásia sa k identite, rastie mladá rusínska inteligencia. Veľmi životaschopnou a perspektívnou organizáciou je Mladí Rusíni, ktorí združujú vysokoškolských študentov rusínského pôvodu. Aj okrúhly stôl považujem istým spôsobom dôkazom toho, že v tejto oblasti dochádza k zmene. Tento problém sa pomaličky, ale isto rieši.

Ďalší problém je samozrejme školstvo. V súčasnosti existuje na vysokých školách iba Inštitút rusínskeho jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Študuje tam ale málo študentov, pretože uplatniť sa dá povedzme ako učiteľ základnej školy, ale týchto škôl je tu minimum. Školstvo je obrovský problém z pohľadu ďalšieho rozvoja menšiny. Takisto je problém, že Rusíni na Ukrajine, v Poľsku, na Slovensku, v Maďarsku, v Rumunsku nikdy nemali štát. Ak zoberiem ešte obdobie Rakúsko-uhorskej monarchie, ani vtedy nepatrili do jedného územného celku, lebo časť z nich žilo v Uhorsku, časť v Haliči, tá už ale patrila pod Rakúsko. Ja som rád, že v Slovenskej republike sa môžeme k národnosti slobodne hlásiť. Oveľa horšie je to na Ukrajine, tam sa stále ešte nestotožnili s tým, že Rusíni sú národ, a nie sú súčasťou Ukrajincov.

Ďalší veľký problém je aj samotná početnosť. Žijeme v demokratickej spoločnosti, to znamená, že záujmy sa musia vedieť prezentovať aj politicky. Veľkou výhodou maďarskej menšiny na Slovensku je, že je dostatočne veľká na to, aby vedela svoj záujem prezentovať aj cez politické strany. V demokratickej spoločnosti nikdy nebudete môcť obhájiť plnohodnotne svoje záujmy, pokiaľ neviete využiť inštitúcie, ktoré tu sú. Musíte byť schopný dostať do politickej agendy svoj záujem. A priamou cestou na to sú politické strany. Na národnej úrovni síce nie, ale presadzovanie záujmov si viem predstaviť na regionálnej úrovni. Skôr alebo neskôr budeme svedkami, že nám vznikne politický subjekt. Svojím spôsobom už aj vznikol, volá sa to Náš kraj, ktorý má v agende presadzovanie záujmov na úrovni Prešovského samosprávneho kraja, ale aj košického, a tam si myslím, že keď bude vhodný a dobrý program, aby volič mohol byť oslovený aspoň na úrovni VÚC, bude možné presadzovať národné záujmy.

Máte v súčasnosti rusínskych starostov alebo župných poslancov, ktorí sa otvorene hlásia k rusínskej národnosti, a je tam šanca ich združovať? 

Áno, nakoľko viem, je zhruba 19 starostov, ktorí sa stali starostami ako kandidáti, alebo s podporou strany Náš kraj v minulých regionálnych voľbách. Kľúčové budú až ďalšie regionálne voľby, v roku 2014.

Ako vieme, podľa posledných údajov sčítania obyvateľstva počet Rusínov na Slovensku za ostatných 10 rokov vzrástol. Maďarov pritom ubudlo o 62 tisíc, ba za posledných 20 rokov až o zhruba 110 tisíc. Momentálne tvoríme už len 8,5 % z celkového obyvateľstva. Aké je vaše tajomstvo?

Minulosť.

To máme aj my.

My máme takú špecifickú minulosť. Viete, Platón hovoril, že v podstate všetci všetko vieme, ak to mám tak lapidárne povedať, len tie idey si musíme v sebe objaviť. My stále seba ešte objavujeme. Vaša história je viac-menej jasná, je čitateľná, je prežutá z mnohých strán. My teraz vlastne objavujeme svoju históriu. Platí tu tzv. princíp tretej generácie emigrantov, hoci znie to paradoxne, keďže hovoríme o autochtónnej menšine Slovenska.

Ak sa Vám článok páči , hlasujte zaň na vybrali.sme.sk!

Keď si beriete výskumy, ktoré sa týkali emigrantov, aj rusínskych, aj slovenských ktorí išli do zahraničia, prvá vlna sa chcela stotožniť s domácim obyvateľstvom, chceli byť Američanmi, Kanaďanmi. To sa im nikdy nepodarilo. Stále zostali na poli Slovákmi (Rusínmi), a na poli Američanmi, resp. Kanaďanmi. Ich deti už boli čistí Američania, Kanaďania, stotožnili sa s prostredím. A prichádza tretia generácia, ktorá sa pýta, „odkiaľ som?“ Je to otázka tretej generácie. My to prežívame doma, bez emigrácie. Je to paradoxné, ale bez školstva, bez nejakého mimoriadneho úsilia, nám počet ľudí rastie, a ja si to viem vysvetliť len s tou podobnosťou.

Mladí ľudia začínajú hľadať svoje korene. Nám ešte v 90-tych rokoch hovorili, že my, Rusíni, nemáme šancu na prežitie, vymrieme, pretože nemáme školy, nemáme jazyk. Ale v 90-tych rokoch bola preložená Biblia do rusínskeho jazyka. Viete, v Prešove učím na Inštitúte politológie na Filozofickej fakulte. Minule, keď som prichádzal, videl som na parkovisku, na betóne pri Prešovskej univerzity nápis v azbuke, že „My, Rusíni, Peter, Adam, Eva a ešte niekoľko mien, sme absolventi takéhoto odboru.“ Tam som pochopil, že nevymrieme.

OSRS sa dohodol na tom, že Rusíni budú žiadať Úrad vlády Slovenskej republiky, aby zohľadnil 38 %-ný nárast počtu obyvateľstva, ktoré sa prihlásilo k rusínskej národnostnej menšine počas sčítania obyvateľstva v roku 2011, pri alokácii finančných prostriedkov na podporu rusínskej národnostnej menšiny na rok 2013 a taktiež na ďalšie obdobia. Prečo je to pre vás dôležité, a čo si od zvýšenia peňazí sľubujete?

Ja si myslím, že je to úplne legitímne právo, pretože nemáme materský štát. Ak si zoberiete zoznam menšín, len my a Rómovia nemáme materské štáty, od ktorých by sme mohli očakávať, že dostaneme nejakú podporu na rozvoj kultúry, školstva atď. To, čo vieme dosiahnuť, je možné len zo zdrojov v rámci Slovenskej republiky. Ukrajinci, Česi, maďarská menšina, všetci ďalší môžu rátať s tým, že príde nejaká podpora z vonku, my nie. Ak to porovnáme, pre Rómov takisto existuje plno programov na úrovni Európskej únie, alebo na národnej úrovni – sociálna, ekonomická, ale aj kultúrna podpora, sú rôzne nadácie, ktoré ich podporujú. My nemáme žiadne takéto programy.

Je  to jeden z kľúčových dôvodov, prečo si myslím, že Rusíni majú právo získať viac peňazí zo zdrojov na podporu vlastného rozvoja, a nielen kvôli tomu, že rastú, ale aj preto, lebo nemajú iné zdroje. Sme občanmi tejto krajiny, táto krajina dáva nejaké možnosti a práva v rámci finančnej podpory pre rozvoj národnostnej identity svojich občanov, a myslím si, že je legitímne žiadať viac, keď je nás viac, a určite aj bude nás viac.

Ste známou osobnosťou, mienkotvorným analytikom, riaditeľom Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Akými predsavzatiami ste prijali vedenie tejto platformy? Čo si sľubujete a aký výsledok by ste chceli vidieť na konci prvého roka?

Súhlasil som s tým, hoci práca a rozum mi vraveli, že nerob to, nemáš čas, nestíhaš, máš plno práce v rámci agendy Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku, toho, čo profesionálne robím a čomu sa venujem, ale srdce rusínske mi vravelo, že keď si bol oslovený, a dávajú ti dôveru, tak jednoducho urob, čo vieš. Samozrejme, pravidlá fungovania sa ešte špecifikujú, ale na konci budúceho roka, jeden zo základných ideí a princípov, o ktorých sme už predbežne diskutovali, určuje, že tam bude rotácia. Ja začnem a potom sa dohodneme, kto bude nasledovať. Je to mandát na to, aby sa to začalo, a mojou hlavnou úlohou je dostať doň väčšinu rusínskych organizácií.

Súčasný stav je aký?

Vyzerá to tak, že väčšina organizácií prijala pozvanie. Niektoré majú svoje výhrady. Mojou úlohou je s nimi ešte o tom rokovať a presvedčiť ich, že to pomôže aj im samým. Chcem, aby sme mali debatu, veľkú debatu o tom, čo sú priority. A poviem, keď máme nejakú možnosť rokovať s vládou o tom, čo je dôležité pre kultúru Rusínov, tak určite budem podporovať, aby sa preložil Shakespeare do rusínskeho jazyka. Radšej, ako keby nakúpili sukničky pre nejaký folklórny súbor. Musíme sa dohodnúť, čo sú priority pre rozvoj rusínskej národnostnej menšiny, a potom, samozrejme, musíme to vedieť tlmočiť. Chceme takisto, aby aj spôsob reprezentantov, ktorí zastupujú rusínsku menšinu v orgánoch vlády, ktoré majú dosah na záujmy tejto menšiny, bol legitímnejší. To znamená, aby vláda zobrala okrúhly stôl ako partnera, ktorý legimitizuje zastupovanie záujmov nie na politickej, ale na spoločenskej úrovni. Záujmy menšiny voči vláde a vice versa.

Žijete v Bratislave, nebráni Vám, aby ste plnohodnotne vykonávali  svoju funkciu?

Časovo je to samozrejme problém, z hľadiska logistiky, cestovania. Avšak, nebude to každý mesiac. Mám aj podporu ľudí, ktorí vedia robiť administratívne veci.

Kľúčové je, aby sme vedeli identifikovať priority nášho rozvoja, čo je reálne, čo je nereálne. Zostaviť harmonogram: čo a kedy. Čo môžeme urobiť v najkratšom čase, strednodobo, dlhodobo. Nechceme byť odkázaní na vládne zdroje, a som veľmi rád, to zopakujem, že konečne ľudia, ktorí sa stali bohatými, a majú rusínske korene, sa rozhodli, že vytvoria fond. Jednou z úlohou by malo byť jeho použitie na rozvoj národnostnej menšiny. Takisto povedali, že keď bude dohoda medzi nimi a okrúhlym stolom, budeme mať prístup k týmto možnostiam.

Spomínali ste moderovanie a spoluprácu, ale to nie je potrebné iba v rámci rusínskej menšiny, ale aj vo vzťahu k ostatným menšinám, tobôž aj na politickej úrovni. Vieme, že existuje Výbor pre národnostné menšiny, čo je poradným orgánom vlády SR. Pri vašej činnosti plánujete spolupracovať aj s ostatnými národnosťami, ako napr. s Okrúhlym stolom Maďarov na Slovensku? Vidíte priestor na spoločnú platformu, na koordinovaný postup napr. v spomenutom výbore pre národnostné menšiny?

To by sme zabehali veľmi ďaleko, ale určite vidím priestor na to, aby sme konzultovali o takýchto otázkach, lebo aj to je cieľom okrúhleho stola. Aby bol priestor na to, keď tu bude nová legislatíva, ktorá sa bude týkať záujmov národnostných menšín, aby sme mali diskusiu. Aby sme vedeli sformulovať svoje postoje, pripomienkovať legislatívu a, samozrejme, vidím tu priestor na spoluprácu s ďalšími, vrátane okrúhleho stola maďarskej menšiny.

 Ďakujeme za rozhovor.

Alexander Duleba. Narodil sa vo Svidníku. Má 46 rokov. Filozofickú fakultu ukončil na kyjevskej štátnej univerzite T. H. Ševčenka na Ukrajine. Ďalšie vzdelanie získal na Slovensku. Bol individuálnym výskumným štipendistom pri NATO. V súčasnosti je riaditeľom Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, ako aj členom poradného výboru inštitútu EU–Russia Centre, v Bruseli. Nedávno ho poverili vedením novovznikajúcej platformy Okrúhleho stola Rusínov Slovenska.

Diana Lengyel, Zsolt Király

Fotky: Körkép.sk

Ak sa Vám páčil článok, hlasujte zaň na vybrali.sme.sk!